Čo robíš? Zaváram...

Problém menom corona ma podobne ako milióny iných ľudí po celom svete uzamkol doma. Tesne pred vyhlásením našich nových pravidiel fungovania som bola v Prahe, a tak som patrila k prvým, čo absolvovali 14 dňovú domácu karanténu. K tomuto momentu sa viaže jedna úsmevná historka, kedy ma taxikár pri návrate nielenže odmietol naložiť, ale ešte ma pre istotu nahlásil na polícii. Bol to pre mňa prvý signál toho, že sa svet a spoločnosť mení. 

Jeho hlásenie nemalo ani vtedy, ani dnes vplyv na moje správanie. Od tej chvíle už totiž uplynul ďalší  mesiac, no napriek tomu sa zdržiavam doma 99% času. Nielen pre to, že si to obmedzenie pohybu počas Veľkej noci vyžaduje, nielen preto, aby som sa správala zodpovedne, ale aj preto, že som takto do veľkej miery fungovala aj pred coronou.   

Z pohľadu človeka, ktorý už pred karanténnym stavom pracoval často z domu, by sa teda na prvý pohľad toho až tak veľa zmeniť nemuselo. Opak je však pravdou. 

Uväznení v luxuse

V prvom rade je obrovský rozdiel medzi tým, keď ste doma z vlastnej vôle a keď vás k tomu núti nejaké pravidlo. Nechcem domácu karanténu prirovnávať k väzeniu. No podobne ako v prípade väzenia, aj v tomto prípade ide o obmedzenie pohybu, uzavretie sa v obmedzenom priestore a narušenie väčšiny sociálnych väzieb.
​

Je hlbokou pravdou, že až vo chvíli keď niečo stratíme, pochopíme naplno, čo to pre nás znamenalo. Možnosť slobodne sa stretávať, dať si kávičku v kaviarni, potriasť si rukou, či nerozmýšľať nad tým, o koľkej a kam človek môže ísť kúpiť vajíčka a droždie.

Dnes sme zostali od mnohých slobôd odstrihnutí. Zostali sme sami – sami so svojimi myšlienkami, so svojimi obavami, strachmi. Doma, medzi štyrmi stenami, v tom lepšom prípade spolu s tými, ktorých nado všetko milujeme – s rodinou. Mali by sme byť v podstate šťastní. Karanténa nám dala to, na čo sme sa doteraz sťažovali, že nám chýba. Dala nám čas a luxus venovať sa viac rodine, viac sebe, viac obyčajnému životu, ktorému hektická doba, ktorej sme tak privykli v časte pred coronou, nepriala.
​
No zrazu zisťujeme, že to nestačí. Že to dokonalé šťastie sa neskrýva len v tom, keď máte čo jesť – pretože pri karanténe zrazu jete až príliš. Že nám nestačí, keď sa na nás chlap usmeje, pretože zrazu sa usmieva ako debil a určite niečo posral. Že detský hlas nie je tou najkrajšou hudbou na svete, pretože sa z neho stáva odrhovačka, ktorú nie ste schopní dostať z hlavy z jedného jednoduchého dôvodu – je stále prítomná a nenechá vás na pokoji ani vo chvíli, keď sa idete s prepáčením vysrať. 
​

Na samote a nie u lesa 

Na rozdiel od iných ma netrápi problém domáceho vyučovania, nemusím s nikým počítať rovnice o dvoch neznámych, ani bifľovať vybrané slová po č. :) ... Deti nemám, len mačiaka, ktorý 70% času strávi spánkom. 27% jedlom a zvyšný čas premýšľa, prečo doma trčím stále. 

Za tento stav vecí z veľkej časti ďakujem Slovensku, procesom tu fungujúcim a cudzineckej polícii. Nie je žiadnym tajomstvom, že som vydatá za občana Tuniska a aj napriek tomu, že sme svadbu mali už 11.11.2017, do dnešného dňa sme sa nedopracovali k bodu, kedy by sme mohli opätovne zdieľať spoločnú domácnosť. Ale o tom možno inokedy... Pre túto chvíľu tento fakt berieme s humorom a ďakujeme všetkým inštitúciám, že nás ochránili pred tlakom ponorkového stavu. 

Som tomu naozaj vďačná, pretože takto karanténu trávime asi oveľa harmonickejšie než mnoho iných párov. No podobne každý, prežívam svoje – celkom iné peklíčko. Byť sám a byť osamotený je rozdiel. V dnešných dňoch pociťujem oba tieto stavy. Sama je default. Osamotená je stav, ktorý sa dá pripísať na vrub karanténneho režimu.
​
Nebudem klamať – chýba mi tá možnosť vybehnúť len tak von – bez rúška a bez toho, aby mi liezlo do očí. Chýba mi možnosť sadnúť niekam na kávu a hoci nenávidím nakupovanie, tak som sa pristihla aj pri tom, že mi chýba možnosť sa sem tam poprehrabovať handrami v obchode, či poočumovať topánočky. 
​​

Čo s načatým večerom 

Už mám za sebou obdobie sebaľútosti, obdobie vzdoru, aj obdobie prehnanej činorodosti. Nenašla som sa v klasifikácii podľa Jána Gorduliča. Ani netrávim celé dni na gauči, ani nekváskujem, ani necvičím, ani nepodporujem hoaxy. Asi dom divná. Ale ten pocit mám celý život.
​
Proste si doma len tak som. Snažím sa striedať aktivity ako sa len dá. Čo to poštudovať z odboru, čítať, kresliť, dokonca som sa začala učiť francúzštinu a naštartovala som nejaké nové online kurzy. Telku nemám ale seriály na HBO GO ako podmaz fungujú, sem tam upratujem, varím, vymýšľam ptákoviny, keď sa zadarí a nájde sa nezľaknutý klient, ktorý nezoškrtal všetky budgety, tak popracujem... Ale najmä, priatelia, som doma a zaváram...